"Magnetkári" na Wetenschaps Expo – Sciences 2011 v Bruseli
V dňoch 11. – 13. novembra 2010 sme ja (Viliam Fedorko), Gabka Sabolová a Evka Smolejová na Festivale vedy a techniky v Bratislave za našu fyzikálnu prácu (Štúdium dvojrozmerného kryštálu) vyhrali postup na medzinárodné podujatie „Wetenschaps Expo – Sciences 2011“ , ktoré sa konalo v Bruseli.
Letieť sme mali až 27. apríla. Do tej doby sme všetci žili svojím bežným životom, akurát, že sme sem tam niekomu spomenuli, do akého ďalekého sveta sa chystáme.
Blížil sa deň odletu. Dolaďovali sme, respektíve začali sme dolaďovať posledné detaily na našej práci. Tak či tak sme neskôr našli mnoho väčších či menších chýb, ktoré sme pri dolaďovaní prehliadli.
Naša cesta začala v stredu na železničnej stanici v Košiciach, odkiaľ sme sa IC-čkom dopravili do Bratislavy. Na letisku sme boli už štyri hodiny pred odletom, s kuframi sa nám totiž po meste nechcelo vláčiť. Asi po hodine sme sa konečne stretli s Marošom, ktorý bol zodpovedný za naše bezpečie v Bruseli. Bol to milý chlapík, ktorý si však väčšinu času „hleděl svého“.
Po pre mňa a Gabku prvej ceste lietadlom v živote sme sa v Bruseli stretli so Sebastiénom, ktorý nás dopravil do športového centra, v ktorom sme boli ubytovaní. Sebastién bol ďalší milý chlapík, ktorý sa nám pre zmenu venoval niekedy až priveľa.
Prvým veľkým šokom na ubytovni pre nás bolo zistenie, že dievčatá aj ja sme ubytovaní s Mexičanmi, ktorí neovládali ani mäkké f v inom jazyku ako v španielčine. Komunikácia rukami-nohami bola nevyhnutná. Moji spolubývajúci – Ivan a Chosé Francisco (alebo ako sme ho volali my, Ferenz Jožka) a spolubývajúce dievčat – Kristina a Rosalia boli všetko milí ľudia, ktorým sme sa spočiatku vyhýbali, pretože sme si s nimi nemali čo a hlavne ako povedať. Počas výletu sme však začali komunikovať akousi univerzálnou hatlaninkou, v ktorej sa nedalo rozprávať niečo zmysluplné, ale smiali sme sa všetci a to je hlavné.
Vo štvrtok nám organizátori pripravili turistickú trasu po Bruseli. Videli sme európsky parlament, nejaké prírodovedné múzeum, historické centrum a to čo nesmelo chýbať – Manneken pis. Počas tejto trasy sme sa spriatelili s Malťanmi, či skôr Malťankami a jedným Malťanom. Dievčatá Megan, Cherise (Čeríz), Graziella, Shannon (Šanón) a Paula a ich učitelia Mariella a Richard (Ričárd) boli veľmi milí ľudia, ktorých sme si rýchlo obľúbili. Hlavne Mariella a Richard nám boli ako naši druhí sprievodcovia Bruselom, väčšinou vtedy, keď si Maroš „hleděl svýho“.
Piatok bol už deň kedy sme prezentovali svoje práce. V zrenovovaných priestoroch bývalého železničného depa nám bolo pridelené stanovište, kde sme si rozbalili svoje saky-paky a lákali ľudí bližšie k nám tradičnými slovenskými horalkami, korbáčikmi a úsmevmi. Po tom, čo nám deti pojedli čo sa dalo sme so skleslým výrazom v tvári ľudí lákali na kvalitu našej práce. Prezentovali sme viacerým, čo sa pristavili, a všetci našu prácu chválili. Je pravda, že asi by nám do tváre nevybľafli, že naša práca je nanič, no podľa môjho osobného názoru, toho čo som videl a čo som si vypočul si myslím, že naša práca bola jedna z najlepších.
Podvečer sme mali kultúrny program. Každý tím mal ostatným nejako priblížiť svoju krajinu. Niektoré krajiny mali pripravené nekonečné powerpointovské prezentácie, iné tímy sa na seba len nechápavo pozerali a zúfalo sa smiali, keď nevedeli čo viac by o svojej krajine povedali. My sme sa nechceli zdržiavať. Evka stručne popísala naše veľkonočné zvyky, pričom kládla dôraz na zúbožené postavenie ženy počas nášho najväčšieho sviatku. Ja a Gabka sme na záver zaspievali „Ešte som sa neoženil“, poklonili sme sa a odišli.
Je nemysliteľné aby celý tento piatok bol o nové známosti ochudobnený. Všetci, ale hlavne Evka sa spriatelila s Bulharkou Hristinou- veľmi milým dievčaťom s veľmi hlučným prejavom. Ďalej tu bola Češka Denisa, s ktorou sme sa konečne mohli rozprávať v našom materinskom jazyku. A nakoniec ja som sa skamarátil s dvomi Holanďanmi, ktorí sa prisťahovali do izby ku mne Ivanovi a Ferenz-Jožkovi, V skutočnosti som sa rozprával iba s jedným z nich – s Ridvanom, pretože ten druhý, ani neviem ako sa volal, ochorel a celú dobu spal.
Sobota sa niesla v duchu pokračovania v prezentovaní. Na našom stanovišti bolo všetko tak ako sme to tam nechali v predošlý deň. Preto sme si sadli a čakali na ďalších zvedavcov. Počas dlhej chvíle sme si boli vypočuť prezentáciu aj niekoho iného. Zaujala ma napríklad prezentácia mladej ruskej dievčiny, ktorej práca bola o vyšívaní. Na prvý pohľad dosť netradičná téma na prehliadke vedeckých prác, avšak urobila na mňa veľký dojem.
Poobede sme si mohli vybrať či chceme nakupovať, či chceme vidieť Atómium. Ako Evka a Gabka, tak i ja sme si zvolili Atómium. Bolo veľké, ba až monštruózne, ale hlavne zavreté. Šli sme teda do centra mesta, kde, ako sme sa dozvedeli, sme mali mať večeru v luxusnej reštaurácií na hlavnom historickom námestí. Tešil som sa, že už konečne ochutnám niečo o čom budem rozprávať svojím deťom, až kým predo mňa nedoniesli plnenú papriku. Také sklamanie som ešte nezažil. Niežeby bola zlá, ale niečo také máme v škole na obed raz do týždňa, čiže pojem „plnená paprika“ sa mi vonkoncom nespája s luxusom.
Večer bol plný lúčenia, spomínania, ale aj osláv a vecí, ktoré sa stali a zostanú v Bruseli. Podpisovali sme si tričká, vymieňali darčeky a na poslednú chvíľu nadväzovali priateľstvá. Mexičania, ktorí nespali odkedy som ich videl nespali ani túto noc. Mňa to však už zmohlo, preto som sa uložil spať, aby som ráno vstal skôr a pobalil si veci.
Celé nedeľné ráno bolo len samé hrr-hrr. Bolo sa treba baliť, najesť, umyť, ...proste všetko, no čas odletu lietadla sa neúprosne blížil. Posledné „Good bye! I will write you on facebook!“ a utekali sme na metro, potom na autobus až na letisko, kde sme sa tiež nevyhli problémom. Všetko sme nakoniec nejako vyriešili a tak sme sa do Bratislavy vrátili bez ujmy na majetku či zdraví. Rozlúčili sme sa s Marošom a na vlakovej stanici sme si počkali na rýchlik do Košíc. Vo vlaku sme mali jednu veľmi nepríjemnú spolucestujúcu. Chvalabohu vystúpila v Trnave, tak sme až do Košíc robili v kupéčku blbosti.
Viliam Fedorko
Tu si môžete stiahnúť posterovú prezentáciu nášho projektu
