Z denníka Alžbety Kiráľovej
Ako malé dievčatko som často počúvala rozprávky o princoch, ktorí boli hrdinami pre svoje princezné. Vždy som takého hrdinu túžila mať vo svojom živote alebo ho aspoň poznať. Po rokoch som ho našla, avšak úplne iného, ako bol ten rozprávkový. Našla som ho nenápadného..., nezdobeného drahými kovmi..., bez svetiel reflektorov..., no predsa hrdinu. A tým bol najmä skrze svoje skutky, ktoré konal pre ľudí vždy s láskou a radosťou. Volal sa Mikuláš Jozef Lexmann a bol dominikánskym kňazom. Jeho životný príbeh ma zaujal natoľko, že som sa rozhodla o ňom napísať prácu a zapojiť sa s ňou do súťaže Nenápadní hrdinovia v boji s komunizmom, ktorú organizovalo občianske združenie Nenápadní hrdinovia.
Táto súťaž vyvrcholila slávnostnou konferenciu v Bratislave v dňoch 15. – 17. novembra 2021. Zúčastnila som sa na nej spolu s pani učiteľkou Mgr. Ivetou Čižmárovou, ktorá bola hlavnou konzultantkou mojej práce.
Program konferencie začal 15. novembra slávnostným prijatím u pani prezidentky Zuzany Čaputovej. Bol to okamih plný radosti plynúci z toho, že takéto stretnutie nie je každodennou udalosťou. Program tohto dňa ďalej pokračoval besedou s Františkom Mikloškom, ktorý mal záštitu nad celým podujatím, sochárom a umelcom Martinom Piačekom a ďalšími hosťami.
Nasledujúce ráno už bolo o niečo stresujúcejšie. Keď sme sa zhromaždili v miestnosti, kde sme mali všetci vystúpiť s prezentáciami svojich prác, všetko už bolo pripravené a muselo fungovať na sto percent, keďže celá konferencia bola vysielaná aj online. Moderovala ju Adriana Kemková, ktorá po celý čas vytvárala dobrú náladu a úžasnú atmosféru. Aj napriek prvotnej nervozite som si celú prezentáciu užila najlepšie, ako som mohla. Bola to perfektná skúsenosť do budúcna. Na okamih sa na konferencii ukázala aj europoslankyňa Miriam Lexmann, ktorá svojím inšpirujúcim príhovorom tiež prispela k dobrej atmosfére. No najväčšia radosť nás zaplavila pri vyhlasovaní výsledkov, keď sme sa dozvedeli, že porotcovia našu prácu zaradili do zlatého pásma – teda výherného. V radostnom duchu sa nieslo aj večerné divadelné predstavenie Idiot v divadle Astorka Korzo 90, ktoré nám, účastníkom konferencie, bolo tiež k dispozícii.
Posledný deň nás pri raňajkách navštívil aj spisovateľ Peter Juščák, ktorý si pre nás pripravil zaujímavú besedu. Dokázal rozprávať tak pútavo, až som mala pocit, že sa nachádzam v centre diania každej témy, ktorú nám približoval.
Pri spiatočnej ceste vlakom som si uvedomila, že nie je dôležité mať v živote rozprávkových hrdinov. Ale je o to dôležitejšie vyhľadávať a spoznávať životy bežných, jednoduchých ľudí, ktorí nám svojím konaním, často veľmi riskantným, vydobyli slobodu, v ktorej dnes môžeme žiť. Buďme im za to vďační a aj naďalej vyhľadávajme ich príbehy. Nezabúdajme na to, čo aj pre nás vykonali. Začať môže každý z nás aj doma, vo svojich „rodinných archívoch“. Príďme za starými rodičmi, opýtajme sa ich na to, ako žili, a sami uvidíme, aké príbehy sa dokážu ukrývať aj v životoch úplne „nenápadných hrdinov“.
